Bratislavské závodiská v minulosti

Ako pred pár dňami upozornil server fitmin, bratislavské Závodisko na svojom youtubovom profile zverejnilo filmový záznam, nakrútený na bratislavskej klusáckej dráhe v roku 1920, ktorý však obsahuje niekoľko nepresností a je na ňom vidieť aj časť cvalového závodiska.
Záznam je z relácie Českej televízie Hledání ztraceného času z roku 2011 a na stráne turf.sk bol uverejnený v roku 2012 v súvislosti so zánikom klusáckych dostihov na Slovensku

Koniec klusákov na Slovensku
V nedeľu sa v Novom Tekove uskutočnili posledné klusácke dostihy, vypísané v tejto sezóne a zdá sa, že to bol aj koniec klusáckeho odvetvia na Slovensku.
Koniec klusákov je predovšetkým osobnou prehrou niekdajšieho klusáckeho fanatika Mariána Šurdu, ktorý svojho času fantazíroval o pieskovej dráhe a o desiatkach rakúskych klusákov, ustajnených na bratislavskom závodisku. Kvôli svojmu snu neváhal zlikvidovať časť prekážkovej dráhy a atraktívne skoky ako boli Írska lavica, Záhradky, či Tribúnny skok, zvyšok svojho plánu však nestihol zrealizovať, pretože on sám arogantným chovaním systematicky decimuje majiteľskú základňu, čo sa najrýchlejši začalo prejavovať práve na slabom klusáckom odvetví.
Priaznivci kedysi mimoriadne populárneho športu môžu už len spomínať na staré zlaté časy, keď sa v Bratislave objavovali legendy, ako napríklad svetobežník Baka (viď video) z chorvátskej stajne Rugvica, víťaz 35 dostihov vrátane Österreichisches Traber-Derby a Preis von Deutschland, a kilometrovým časom 1:20.6 z roku 1921 európsky rekordér, a jeho nemenej slávny vodič Charlie Mills, víťaz viac ako 4300 dostihov. Ostatným turfmanom zostáva dúfať, že Šurda neznechutí všetkých majiteľov, že sa neustály pokles počtu koní zastaví a že aspoň cvalové dostihy jeho éru prežijú...

V komentári Karel Čáslavský uviedol nesprávnu informáciu, že mená jazdcov sa asi nedochovali. Mená jazdcov sú samozrejme známe a známe sú aj kompletné výsledky z roku 1920, ktoré nájdete v kusáckej databáze na stránke www.trotdb.info.
V tých dobách bolo zvykom, že kone cestovali vlakom a zostávali na mieste počas viacdenných mítingov, a potom sa spoločne presúvali na iné závodiská. V roku 1920 boli v Bratislave dva dvojtýždenné mítingy, jarný a jesenný. Na oba zavítal vo filme zmienený Baka, ktorý počas siedmich dní vyhral tri najbohatšie dostihy jarného mítingu, Cenu Vincennes (10 000 korún víťazovi), Bratislavskú cenu (6500 K) a Štátnu cenu (20 000 K), pričom porazeným koňom dával handicapový náskok 70-100 metrov. Jeho stály jazdec Charlie Mills (Wikipedia) bol so 16 víťazstvami jasne najlepším jazdcom jarného mítingu pred ďalšou legendou Ottom Dieffenbacherom (6 víť.). Obaja neskôr dokázali vyhrať Prix d'Amérique a obaja boli rakúskymi šampiónmi, pričom Dieffenbacher svoj tretí titul získal v roku 1960 ako 75-ročný (!)...
V októbri sa Baka predstavil v pokuse o rekord, zachytenom vo filme, a o štyri dni vyhral aj najbohatší dostih jesenného mítingu, Cenu Wig Wag (7000 K), pričom na 2300 metrov vyklusal rekordný čas 22.8. Charlie Mills bol so šiestimi víťazstvami druhým najlepším jazdcom mítingu, s deviatimi víťazstvami ho prekonal desaťnásobný rakúsky šampión George Wiltshire.

Podoba klusáckeho závodiska za zachovala aj na pohľadniciach z rokov 1908 a 1911, na ktorých ešte nie sú stromy, viditeľné vo filme.

V komentári Karla Čáslavského zaznel aj trochu nepresný údaj o lokalizácii bývalého klusáckeho závodiska.
Ako iste všetci turfmani vedia, alebo tušia, v Bratislave boli závodiská dve, okrem klusáckeho aj závodisko pre cvalové dostihy, ktoré malo v dobe vybudovania klusáckej dráhy už viac ako 60 rokov.
Moderné cvalové dostihy sa v Bratislave behávajú od roku 1826 a pôvodným miestom konania bola oblasť dnešnej Kuchajdy. Zobrazenie vtedajších dostihov sa zachovalo prostredníctvom kresby a akvarelu Antala Józsefa Strohmayera

Antal József Strohmayer je aj autorom litografie, ktorá zachytáva dobeh prvého dostihu z 29. októbra 1839. V tom roku vznikol v Bratislave Dostihový spolok a dostihy sa presťahovali na vojenské cvičisko pri Engerau, dnešnej Petržalke. Výsledok bol zaznamenaný podľa vtedajších zvyklostí, teda podľa mien majiteľov - vyhral knieža Alois Lichtenstein a jeho kobyla po Galopadeovi, pred grófom Michalom Esterházym a jeho kobylou po Carthagovi, tretí skončil legendárny gróf Štefan Széchényi (Wikipedia) a jeho kobyla po Galopadeovi, a štvrtý Jozef Hunyady a jeho žrebec po Galopadeovi.

Ale späť k lokalite, klusácke závodisko bolo vybudované v prvých rokoch 20. storočia medzi západným okrajom cvalovej dráhy a železnicou. Ak sa vrátite späť na film, pri pozornom pohľade je na niektorých záberoch vidieť upravenú plochu cvalového závodiska a v čase 1:00 a 3:12 sa v pozadí dajú rozoznať tribúny.
Obe závodiská sú zachytené na vzácnej leteckej snímke Bratislavy z roku 1905.

Vo zväčšenom výreze je vidieť vyústenie Mosta Františka Jozefa I., dnešného Starého mosta, do Auparku, dnešného sadu Janka Kráľa. Pri ňom je vidieť prvý bratislavský futbalový štadión klubu Pozsonyi Torna Egyesület s prvou atletickou dráhou na Slovensku, ktorý bol postavený v roku 1880 a vydržal 132 rokov, v roku 2012 však podľahol chamtivosti developerov.
Dobre je vidieť líniu železničnej trate z mosta smerom do Rakúska, vpravo dole Engerauer Arm, teda Chorvátske rameno, na samotnom závodisku sa dajú rozoznať bariéry aj skoky.

Pri širšom pohľade je vidieť hrad, prístav, na petržalskej strane Dunaja polia pri dedine Engerau, východne od závodísk malú osadu Ovsište a juhovýchodne poľovnícky revír Starý háj, kde sa nachádza dnešné závodisko.
O sto rokov neskôr je takmer celá plocha zastavaná, je však vidieť pozmenené Chorvátske rameno i železnicu, ktorá odbočila smerom k Prístavnému mostu, takže sa dá pomerne presne určiť umiestnenie oboch bývalých závodísk. Klusácke závodisko sa nenachádzalo na dnešnom Mánesovom námestí, ale západnejšie a dá sa ohraničiť ulicami Wolkrovou, Macharovou a časťou Černyševského. Mánesovo námestie je takmer uprostred bývalého cvalového závodiska, ktoré ohraničujú Černyševského, Muchovo námestie a Jungmanova.

Keď teda pôjdete po Jantárovej ceste okolo najhnusnejšieho bratislavského paneláka smerom k Námestiu hraničiarov a k dnešnému Závodisku spomeňte si, že na jar v rokoch 1877-79 práve na tomto mieste trikrát prebehla víťazne cieľom legendárna Kincsem.
27. apríla 1877 tu víťazstvom v Trial Stakes na 1800 metrov zahájila trojročnú sezónu, počas ktorej vyhrala šesť dostihov, dnes nazývaných klasické - v Budapešti Nemzeti Díj a Hazafi Díj, vo Viedni Preis des Jockey-Club a Trial Stakes, a opäť v Budapešti St Leger a Kanczadíj.
4 mája 1878 Kincsem v Bratislave vyhrala match na 2400 metrov proti svojmu prenasledovateľovi Prince Giles the Firstovi, ktorého majiteľ a chovateľ Hugo Henckel, majiteľ zámku a žrebčína v neďalekých Rusovciach, bol priam posadnutý túžbou Kincsem poraziť, ale Prince Giles s ňou deväťkrát prehral. Ich najslávnejší súboj sa odohral v Grosser Preis von Baden 1878, kde bol vyhlásený súčasný dobeh, podľa vtedajších pravidiel sa však dostih opakoval a do listín víťazov sa zapísala len Kincsem.
28. apríla 1879 Kincsem v Bratislave zahájila svoju poslednú dostihovú sezónu, keď v Staatspreis na 2400 metrov porazila najlepšieho odchovanca tomášikovského žrebčína Michala Esterházyho Tallósa (Tomášikovo = Tallós), ktorý bol štvrtý v 2000 Guineas v Newmarkete, druhý v rakúskom (za Kincsem) aj v nemeckom Derby a v roku 1890 vyhral Grosser Preis von Baden.

V súvislosti s Kincsem treba ešte poznamenať, že je hanbou bratislavského Závodiska a jeho bývalého riaditeľa Mariána Šurdu, že pri pomenúvaní dostihov dával prednosť lokálnym hviezdam a pseudohviezdam z posledných rokov a najslávnejší kôň, aký tu kedy behal, nemá v Bratislave dôstojnú pripomienku...